FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 11. týždni od 15. marca – do 21. marca 2021.

Bohoslužby

Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.

Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.

V utorok je deň modlitieb za diecézu, o. biskupa a na diecézny úmysel Roku Eucharistie a kňazstva.

Streda je deň diecéznej  poklony v našej farnosti. Po sv. omši bude adorácia.

V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.

V sobotu pri sv. omši bude katechéza pre birmovancov.

DUCHOVNÉ SLOVO

Rok sv. Jozefa

Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos

(Ochranca Vykupiteľa) 

PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY

Ako vidíme, apoštolské svedectvo nezanedbáva príbeh Ježišovho narodenia, jeho obriezky, predstavenia v chráme, úteku do Egypta ani jeho skrytého života v Nazarete. Je si vedomé „tajomstva“ milosti, ktoré je prítomné v každom z týchto spásonosných činov, keďže všetky majú účasť na tom istom zdroji lásky: Kristovom božstve. Ak prostredníctvom Kristovej ľudskej prirodzenosti táto láska zažiarila pre celé ľudstvo, bezpochyby prvými obdarovanými boli tí, ktorých Božia vôľa čo najužšie spojila so sebou: Mária, Ježišova matka, a Jozef, jeho zákonný otec.

Prečo by Jozefova „otcovská“ láska nemala vplyv na Ježišovu synovskú lásku? A obrátene, prečo by Ježišova synovská láska nemala vplyv na Jozefovu otcovskú lásku, čo by viedlo ešte k väčšiemu prehĺbeniu ich jedinečného vzťahu? Duše, ktoré boli výnimočne vnímavé na impulzy Božej lásky, v Jozefovi správne videli žiarivý príklad vnútorného života.
Navyše, ono zjavné napätie medzi aktívnym a kontemplatívnym životom nachádzame vo sv. Jozefovi v ideálnej harmónii, akú môžu dosiahnuť len tí, ktorí dospeli k dokonalosti lásky. Na základe známeho rozlišovania sv. Augustína medzi láskou k pravde (caritas veritatis) a praktickou požiadavkou lásky (necessitas caritatis) môžeme povedať, že Jozef napĺňal tak lásku k pravde – tú čisto kontemplatívnu lásku k Božskej Pravde, vyžarujúcu z Kristovej ľudskej prirodzenosti, ako aj požiadavku lásky – tú rovnako čistú, nezištnú lásku potrebnú na jeho povolanie bezpečne chrániť a rozvíjať Ježišovu ľudskú prirodzenosť, neoddeliteľne spojenú s jeho božstvom.

PATRÓN SÚČASNEJ CIRKVI

28. V historicky ťažkých časoch Cirkvi, keď ju chcel pápež Pius IX. dať pod mocnú ochranu svätého patriarchu Jozefa, vyhlásil ho za „patróna Katolíckej cirkvi“. Pre Pia IX. to nebolo prázdne gesto, pretože pre vznešenú dôstojnosť, ktorou Boh obdaroval svojho obdivuhodne verného služobníka Jozefa, „Cirkev ho mala vždy, hneď po Preblahoslavenej Panne, jeho neveste, vo veľkej úcte a preukazovala mu svoju dôveru, keď sa k nemu utiekala uprostred súžení a prosila o jeho príhovor“.

Na akých základoch teda spočíva táto veľká dôvera? Lev XIII. to vysvetlil takto: „Dôvody, prečo treba sv. Jozefa považovať za zvláštneho patróna Cirkvi a prečo Cirkev čerpá z jeho starostlivosti a ochrany nesmiernu nádej, vyplývajú hlavne z toho, že bol Máriiným manželom a v očiach verejnosti Ježišovým otcom. Jozef bol počas svojho života legitímnym a prirodzeným strážcom, hlavou a ochrancom Svätej rodiny. Je preto primerané a zodpovedajúce hodnote Jozefovej dôstojnosti, že rovnako, ako voľakedy neprestajne a s úctou bdel nad nazaretskou rodinou, teraz so svojím nebeským poverením chráni a obraňuje Kristovu Cirkev.“

29. Cirkev musí neprestajne vzývať Jozefovu ochranu, čo je nielen nevyhnutnou obranou proti všetkým nebezpečenstvám, ale aj, a najmä, impulzom na obnovenie jej angažovanosti sa pre vec evanjelizácie vo svete a reevanjelizácie v tých krajinách a u tých národov, v ktorých – ako som napísal v apoštolskej exhortácii Christifideles laici – „kedysi prekvitalo náboženstvo a kresťanský život a… teraz sú vystavené tvrdým skúškam“.

Aby bolo možné rozniesť prvú zvesť o Kristovi alebo ju rozniesť nanovo všade tam, kde bola zanedbávaná, Cirkev potrebuje zvláštnu „moc z výsosti“ (porov. Lk 24, 49; Sk 1, 8): dar Pánovho Ducha, dar, ktorý nie je oddelený od príhovoru a príkladu jeho svätých.