FARSKÉ OZNAMY
Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči
v 10. týždni od 8. marca – do 14. marca 2021.
Bohoslužby
Pondelok | Pondelok po 3. pôstnej nedeli | ||
8.marca | |||
Utorok | Utorok po 3. pôstnej nedeli | 17:00 | Sv. omša za † Cecíliu Katušákovú |
9.marca | |||
Streda | Streda po 3. pôstnej nedeli | ||
10.marca | |||
Štvrtok | Štvrtok po 3. pôstnej nedeli | ||
11.marca | |||
Piatok | Piatok po 3. pôstnej nedeli | 17:00 | Sv. omša za uzdravenie Simony |
12.marca | |||
Sobota | Vigília – 4. pôstna nedeľa | 17:00 | Sv. omša za obrátenie a oslobodenie |
13.marca | od závislosti pre Irenu | ||
Nedeľa | 4. pôstna nedeľa | 11:00 | Sv. omša za Boží ľud farnosti |
14.marca | |||
Od 1. januára sú pozastavené verejné bohoslužby.
Sv. omše on – line https:/www.facebook.com/groups/20202547371658.
V piatok pred sv. omšou bude pobožnosť krížovej cesty.
DUCHOVNÉ SLOVO
Rok sv. Jozefa
Apoštolská exhortácia sv. Jána Pavla II. Redemptoris custos
(Ochranca Vykupiteľa)
PRÁCA AKO VYJADRENIE LÁSKY
22. Práca bola v živote nazaretskej rodiny každodenným vyjadrením lásky. Evanjelium spresňuje druh práce, ktorú Jozef konal, aby uživil svoju rodinu; bol tesár. Toto jednoduché slovo zahŕňa celý Jozefov život. Pre Ježiša ono tvorilo skrytý život, teda obdobie, o ktorom hovorí Lukáš po vyrozprávaní príbehu, ktorý sa udial v chráme: „Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Toto Ježišovo podriadenie sa či poslušnosť v nazaretskom dome treba chápať aj ako účasť na Jozefovej práci. Keďže sa vyučil remeslu svojho zákonného otca, poznali ho ako „tesárovho syna“. Ak je nazaretská rodina príkladom a vzorom pre ľudské rodiny v poriadku spásy a svätosti, potom je ňou, analogicky, i Ježišova práca po boku tesára Jozefa. V našich časoch to Cirkev zdôraznila ustanovením liturgickej spomienky sv. Jozefa Robotníka na 1. mája. Ľudskej práci, najmä manuálnej, venuje evanjelium zvláštnu pozornosť. Spolu s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna bola v tajomstve vtelenia vyzdvihnutá i práca, ktorá tiež bola zvláštnym spôsobom vykúpená. V dielni, kde spolu s Ježišom vykonával svoje remeslo, priblížil Jozef z Nazareta ľudskú prácu tajomstvu vykúpenia.
23.V rámci ľudského vzrastania sa Ježiša „v múdrosti, veku a v obľube“ zohrávala čnosť pracovitosti značnú úlohu, pretože „práca je dobrom človeka“, ktoré „pretvára prírodu“ a robí človeka „v istom zmysle ľudskejším“. Dôležitosť práce v ľudskom živote vyžaduje, aby bol jej význam známy a prispôsobený tak, že „pomôže všetkým ľuďom priblížiť sa k Bohu – Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, zúčastňovať sa na jeho spasiteľných plánoch týkajúcich sa človeka a sveta a prehlbovať… priateľstvo s Kristom tým, že sa vierou živo zapojí do jeho trojitého poslania: kňaza, proroka a kráľa“.
24. Rozhodujúci význam tu má posväcovanie každodenného života, o ktoré sa musí usilovať každý človek podľa svojho vlastného stavu a ktoré je možné sprístupňovať podľa vzoru dostupného všetkým ľuďom: „Sv. Jozef je predstaviteľom pokorných, ktorých kresťanstvo vyzdvihuje na nesmierne úlohy. On je dôkazom toho, že ten, kto chce byť dobrým a ozajstným Kristovým nasledovníkom, nepotrebuje konať výnimočné veci. Stačí mať obyčajné, jednoduché a ľudské čnosti, ale treba, aby boli opravdivé a skutočné.“
PRVENSTVO VNÚTORNÉHO ŹIVOTA
25.Rovnaká čnosť mlčania, aká zahaľuje všetko okolo Jozefa, obklopuje i jeho prácu tesára v.nazaretskom dome. Ide však o mlčanie, ktoré zvláštnym spôsobom odhaľuje vnútorný portrét tohto muža. Evanjeliá hovoria výlučne o tom, čo Jozef urobil. Pritom nám však v jeho činoch – zahalených mlčaním – umožňujú objaviť krásu hlbokej kontemplácie. Jozef bol v každodennom styku s „tajomstvom, od vekov skrytým v Bohu“, ktoré „prebývalo“ pod jeho strechou. Toto napríklad vysvetľuje, prečo sa sv. Terézia od Ježiša, veľká reformátorka karmelitánov, zasadzovala o obnovenie úcty k sv. Jozefovi v západnom kresťanstve.
26. Úplná obeta, v ktorej Jozef podriadil celú svoju existenciu požiadavkám Mesiáša, prichádzajúceho do jeho domu, sa stáva pochopiteľnou len vo svetle jeho hlbokého vnútorného života. Vďaka tomuto „dostával veľmi intímne usmernenia a útechy, ktoré mu prinášali pochopenie a silu, akými sa vyznačujú jednoduché, čisté duše. To mu dodávalo silu na veľké rozhodnutia, akým je rozhodnutie ihneď dať svoju slobodu k dispozícii Božím zámerom, poskytnúť im i svoje legitímne ľudské povolanie, svoje manželské šťastie, prijať podmienky, zodpovednosť a bremeno rodiny. To všetko prostredníctvom panenskej lásky, ktorá sa nedá s ničím porovnať, a zrieknutia sa prirodzenej manželskej lásky, ktorá je základom rodiny a zdrojom jej rastu.“ Toto podriadenie sa Bohu, táto pripravenosť vôle odovzdať seba samého všetkému, čo slúži jemu, nie je naozaj ničím menším než prejavom zbožnosti, ktorá je jedným z prejavov čnosti nábožnosti.
27. Spoločenstvo života medzi Jozefom a Ježišom nás opäť vedie k uvažovaniu nad tajomstvom vtelenia, konkrétne vo vzťahu k Ježišovej ľudskej prirodzenosti ako účinnému nástroju jeho božstva pre posvätenie človeka. „Mocou Kristovho božstva boli pre nás jeho ľudské skutky spásonosné, keď v nás spôsobovali prítomnosť milosti, či už z ich záslužnosti, alebo z inej príčiny.“ Spomedzi týchto činov evanjelisti venujú zvláštnu pozornosť najmä tým, ktoré sa týkajú tajomstva Veľkej noci, ale vyjadrujú tiež i dôležitosť fyzického kontaktu s Ježišom, keď ide o uzdravenie (porov. napr. Mk 1, 41), ako i vplyv, ktorým Ježiš zapôsobil na Jána Krstiteľa, keď ešte obaja boli v lonách svojich matiek (porov. Lk 1, 41 – 44).