FARSKÉ OZNAMY

Rímskokatolícka farnosť Všetkých svätých v Poproči

v 25. týždni od 15. júna – do 21. júna 2020.

Bohoslužby

V nedeľu o 14:30 bude adorácia k úcte Božského Srdca.

V utorok po sv. omši adorácia za diecézu a o. biskupa, v piatok na záver sv. omše odprosujúca pobožnosť (s možnosťou získať úplné odpustky).

DUCHOVNÉ SLOVO

Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie)

Z encykliky sv. Jána Pavla II.

29. Výraz, ktorý opakovane používa Druhý vatikánsky koncil, že „služobný kňaz koná eucharistickú obetu v Kristovej osobe“, bol už dobre zakorenený v náuke pápežov. Ako som mal možnosť ujasniť pri inej príležitosti, „in persona Christi znamená viac než v mene alebo v zastúpení Krista. In persona: teda v osobitnej, sviatostnej identifikácii s najvyšším a večným Kňazom, pôvodcom a podstatným subjektom tejto jeho vlastnej obety, v ktorej ho v skutočnosti nikto nemôže nahradiť“. Služba kňazov, ktorí prijali sviatosť posvätného stavu v pláne spásy, aký si Kristus vybral, dokazuje, že Eucharistia, ktorú slávia, je darom radikálne presahujúcim moc spoločenstva, a preto je nenahraditeľná na platné spojenie eucharistickej konsekrácie s obetou kríža a Poslednou večerou. Spoločenstvo zhromažďujúce sa na slávení Eucharistie absolútne nutne potrebuje vysväteného kňaza, ktorý mu predsedá, aby sa mohlo stať skutočne eucharistickým. Na druhej strane, spoločenstvo nie je v stave samo si dať vysväteného služobníka. On je darom, ktorý toto spoločenstvo prijíma prostredníctvom biskupskej postupnosti siahajúcej až po apoštolov. Je to biskup, kto prostredníctvom sviatosti posvätného stavu ustanovuje nového kňaza a udeľuje mu moc premieňať Eucharistiu. Preto „eucharistické tajomstvo sa nesmie sláviť v žiadnom spoločenstve bez ordinovaného kňaza, ako to výslovne učí Štvrtý lateránsky koncil”.

30. Náuka Katolíckej cirkvi o kňazskej službe vo vzťahu k Eucharistii, ako aj náuka o eucharistickej obete boli v posledných desaťročiach objektom plodného dialógu v prostredí ekumenického hnutia. Musíme vzdávať vďaky Najsvätejšej Trojici, že sa v tomto ohľade dosiahol významný pokrok a zblíženie, ktoré sú dôvodom nádeje na budúcnosť v plnom prežívaní viery. Stále však zostáva platná pripomienka koncilu týkajúca sa cirkevných spoločenstiev, ktoré vznikli na Západe v 16. storočí a po ňom a oddelili sa od Katolíckej cirkvi: „Cirkevné spoločenstvá, ktoré sú od nás oddelené, hoci im chýba plná jednota s nami pochádzajúca z krstu a hoci veríme že oni, zvlášť preto, že im chýba sviatosť posvätného rádu, si nezachovali pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva, predsa len, keď si pri Večeri Pánovej konajú spomienku na Pánovu smrť a vzkriesenie, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod.“

Preto sa veriaci katolíci, aj keď rešpektujú náboženské presvedčenia týchto svojich oddelených bratov, nemôžu zúčastňovať na prijímaní rozdávanom počas ich slávení, aby nepodporili nejasné chápanie povahy Eucharistie a v dôsledku toho aby sa nezmenšila povinnosť jasne vydávať svedectvo o pravde. To by napokon len spomalilo cestu k plnej viditeľnej jednote. Podobne nemožno pomýšľať na nahradenie nedeľnej svätej omše ekumenickými pobožnosťami slova alebo spoločnými modlitbovými stretnutiami s kresťanmi, ktorí patria do spomínaných spoločenstiev, prípadne účasťou na ich liturgickej službe. Takéto slávenia a stretnutia, samozrejme chvályhodné, ak sa konajú za vhodných okolností, pripravujú na vytúžené plné eucharistické spoločenstvo, no nemôžu ho nahradiť.

Skutočnosť, že moc konsekrovať Eucharistiu bola zverená len biskupom a kňazom, neznamená pre zvyšok Božieho ľudu nejaké obmedzenie, lebo v spoločenstve jedného Kristovho tela, ktorým je Cirkev, je tento dar daný na osoh všetkým.